India

Autor: Ľudmila Domanická | 29.1.2011 o 10:28 | (upravené 29.1.2011 o 17:28) Karma článku: 12.36 | Prečítané  6504-krát

Prečo si si vybrala práve Indiu? - Pretože mali najlacnejšie vízum, vzhľadom na rozlohu krajiny. A s kým si bola? - Sama. Nebála si sa? - Nie. A to ako si tam cestovala? - Vlakmi. A niekedy autobusmi. A kde si tam bývala? - V hoteloch... (???) A čo si tam jedla? - Jedlo!!!!

ZenyvBuse.JPG

 mapa.jpg

In India everything is possible, but today not available..

 

Delhi a delenie krajiny
Autobus z letiska ma vyložil niekde na Connaught Place. Voda sa z neba liala. Monzún. Júl a august, dva moje prázdninové mesiace je tam monzún. Neprší v kuse, ale keď prší, tak to stojí za to. V časti Pahar Ganj je mrťe hotelíkov, osobne sa zjednáva jedna radosť.
Delhi zapôsobilo ako hnusné, hlučné, mokré, dusné stavenisko.
Hneď na ďalší deň som si aj s dvoma Francúzkami Esther a Lili, kúpila lístky na vlak a vypadli sme z preč...

dili.JPG

Kúpila som si SIM kartu, aby mi rodičia a priateľ mohli volať zo Skypu. Len čo som opustila správnu oblasť kde bola SIM-ka zakúpená, ocitla som sa na roamingu, takže za prijímanie hovorov som musela platiť, symbolickú 1 Rupiju za minútu. Treba uznať že India (3,3mil. km štvorcových) je len o niečo menšia ako Európska Únia (4 mil. km štvorcových).
Takže je logické, že svoju krajinu delia na menšie štáty, analogicky ako u nás. India = Erópska Únia.
India má 28 štátov;
Ándhrapradéš, Arunáčalpradéš, Ásam, Bihár, Čatísgarh, Goa, Gudžarát, Harijána, Himáčalpradéš, Džammú a Kašmír, Džharkhand, Karnátaka, Kérala, Madhjapradéš, Maháraštra, Manípur, Meghálaj, Mizorám, Nágsko, Urísa, Pandžáb, Radžastan, Sikkim, Tamilnádu, Tripura, Uttarpradéš, Uttaránčal, Západné Bengálsko.

ZenasDietatom.JPG

EÚ má 27 štátov Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko,  Estónsko, Fínsko,Francúzsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, 
Luxembursko, Malta, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko ,Slovinsko, 
Španielsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo.
Rozdiel máme akurát v počte obyvateľov. V Indii je ich cez jednu miliardu, u nás ani nie polovička.

zehlic.JPG

 

Rajastan
Rajastan je veľmi obľúbená oblasť, je skôr púštna, nemajú tam slony, ale ťavy. Mestečká sú sympatické. Úplne som zbožňovala roof top restaurants – Reštaurácie na streche. Teplo bolo síce všade, ale tam hore aspoň pofukoval vetrík a z hora bol krásny výhľad.

 Bikanner.JPG

 

Bikaner
Na stanici ma aj s Francúzkami odchytil jeden chlapík a ponúkol nám lacné ubytovanie. Spätne sme ho našli aj v Lonely Planet (LP). Myslela som si že tí čo sú v LP sú za vodou... tento však deň čo deň číhal na stanici na turistov.
Požičal mi bicykel, aby som mohla ísť na ťaviu farmu. Takú blbosť už neurobím. Bolo to len zopár kilometrov, ale 100 stupňov.
Veľké tlupy tiav sa premávali na farme, ešte lepší bol obchodík s ťavím mliekom a ťavími nanukmi :)

taviaFarma.JPG

Neďaleko Bikanneru je potkaní chrám. Oficiálne sa volá Karni Mata temple v Deshnoku. Behajú tam skutočné potkany a domáci ich dokonca kŕmia mliekom a nejakými chrupkami. Príbeh je rozprávaný tu:  http://www.youtube.com/watch?v=ACzWdSfZXmw

potkany.JPG

V Indii bývali kedysi maharadžovia. Dnes už stratili moc i veľa svojich príjmov. Niektorí z nich zo svojich palácov urobili hotely. Ceny by mali byť podobné Európskym.

Palac.JPG

Cestou naspäť, mi v autobuse chlapec v otrhaných a špinavých šatách uvoľnil miesto. Bolo to celkom zaužívané že muži nechali baby si sadnúť. Nachystala som si malú bankovku a keď chalan vystupoval chcela som mu ju dať, ale on odmietol, nechápal, váhal, nejaký iný cestujúci mu niečo povedal a potom ju zobral (: Zlatý chlapec.

 

Jaisalmer a výlet do púšte
Najzápadnejšie mesto ktoré som navštívila: Jaisalmer má nádhernú pevnosť. Naokolo je púšť, domy sú sfarbené do žlta, najlepšia pohoda je na niektorej zo strešných reštaurácii, s výhľadom na obrovskú pevnosť.

PriJazere.JPG

Nedaleko je jazero, kde boli na prechádzke rodinky. Chlebom sme kŕmili rybky. Zbožňovala som toto miesto.

rodinka.JPG

Človek si tam sadol a pozoroval ľudí, deti, ryby. Prekrásne! Spýtala som sa niektorých či tie ryby aj jedia. Pozeral na mňa zhrozene, nie! Prečo by ich mali jesť? To sú ryby! Jasné prečo mi to nenapadlo skôr, taká hlúpa otázka!

ryby.JPG

Z Jaisalmeru sme sa vybrali na Safari. Oproti tomu v Maroku nestálo ani náhodou za tie peniaze. V Indii 15 Eur (v Maroku 10 Eur), ale služby ktoré sme dostali boli veľmi primitívne.

PutovanieNaPusti.JPG

 EstherLily.JPG

Najprv sme šli autom, potom ťavami. My turisti sme si sedeli na ťavách, naši sprievodcovia kráčali pri ťavách. Vyložili nás na istom mieste, kde sme mali počkať na západ slnka.
A kedy bude ten západ slnka?
O hodinu
A čo tu tak dlho máme robiť?
Ja neviem, behajte, skáčte po dunách, foťte sa... Nejaký problém?
Nie...

DrzimSlnko.JPG

Mala som ešte skoro celú fľašu vody. Sprievodcovia s ťavami odišli za kopec, pripraviť večeru. Behali sme a skákali a fotili sa so západom slnka ktorý i tak nebol nič moc. Vodu som s pomocou španielov a Francúzov vypila. Keď bol západ slnka ku koncu, dorazil púštny muž a predával „chladené“ nápoje. Nemal vodu, iba coca cola company a pivo, za sumy že jedna fľaša = noc v hotely. Ako jediná som si nekúpila nič. Niekto to nazve dobrý obchodníci. Ja hyenizmus. Dobrý obchodník, vo vás vzbudí pocit že ste vyhrali, že ste spokojný a prídete i nabudúce, budete šíriť dobré meno a odporúčať to všetkým známym. Títo v nás vzbudili pocit že sme boli oklamaní. Na konci čakali nejaký bakšiš. Nikto nedal nič.

CocaColaNaPusti.JPG

V Maroku sme jedli v stane, na zemi boli koberce, sedeli sme na vankúši a jedlo servírovali na stolíku. Náš sprievodca hovoril parádne anglicky a francúzsky. Večer hrali domáci na hudobné nástroje a spievali a v noci sme mali súkromie v stane.
V Indii sme sedeli na nejakej deke na zemi pod holým nebom, tanier s jedlom sme držali v jednej ruke, v druhej lyžičku a nejako sme si chránili tanier aby nám tam nenafúkal piesok.

varenieNaPusti.JPG

Jedli sme len my a púštni ľudia sa na nás hladno pozerali. Večer navrhli aj oni spievanie, no nikto z nás cudzincov nechcel začať. Mala som chuť sa odtrepať do postele. Sprievodca s ktorým sa dalo dohovoriť, si požičal od turistov baterku a išiel mi ukázať posteľ. Boli rozložené jedna vedľa druhej. Pohľad z nej na nočnú oblohu bol krásny! Nebola zima ani teplo, bolo príjemne a krásne, nado mnou milióny hviezd!

TavyPredCestou.JPG

 

Jodhpur
Toto mesto sa nazýva modré lebo väčšina domov je namaľovaná na modro. Z pevnosti bol úžasný výhľad. Bohužiaľ historicky ani architektonicky neviem tento druh pamiatok oceniť.

Jodhpur.JPG

Na tejto pevnosti som stretla troch chlapíkov. Vedeli po anglicky, prišli mi scestovaní, pracovali pre nejakú nemeckú firmu ako salesmani. V McDonalde sa ma šepkajúc pýtali, či pijem pivo. Rovnako šepkajúc, pobavene odpovedám že hej. Rozprávali mi ako je konzumácia alkoholu u nich normálna a tolerovaná, snažili sa svoju zem prezentovať v tom najlepšie západnom svetle, ale reč ich tela hovorila pravý opak. Za žiadnu cenu nechceli byť videní. Viackrát som otvorila tému: Kastový systém, no oni ju vždy uzavreli. Kastový systém bol podľa nich neaktuálny a nik sa podľa neho neriadil.

Holic.JPG

Rozprávali mi to, čo chcel západ počuť. Niečo o voľnosti, o liberálnom živote a rovnosti. Za tento obraz vymieňali pravdu. Večer som ich poprosila, aby mi stopli auto rikšu do hotela. Akosi nebola žiadna po ruke, tak si jeden z nich požičal scooter. Brázdili sme ulicami, vyhýbali sa vpravo aj vľavo iným autorikšám, motorkám, chodcom a kravám. Každú chvíľu sme brzdili, a potom sa opäť rozbiehali. Vždy som videla premávku len zvonka, to teraz som bola priamo vo vnútri, teraz som bola jej súčasťou. Chalani mi urobili krásny deň! Pokecala som si s niekým z Indie, kto však poznal aj moju kultúru – aspoň trošku.

Ujo.JPG 

 

Puskhar
Pushkar som navštívila dva krát. Malinké milené mestečko s jazerom. Na začiatku júla bolo jazero prázdne a človek ho mohol prejsť krížom. Koncom augusta celkom naplnené vodou. Uličky boli lemované obchodíkmi, takým európsko-indickým tovarom. Šaty ktoré si Indky neobliekajú, ale u nás sú vnímané ako indické; tašky a alibabovské nohavice a padavé sukňe.
Sedeli sme s Esther a Lili pri takom bazéne, lietali tam holuby. Ľudia ich kŕmili lebo verili že holuby odnesú ich starosti.

Holuby.JPG

Iní sa prichádzali okúpať alebo ošpliechať, aby sa spirituálne očistili. Prišla zrazu obrovská tlupa žien. Naznačili nám aby sme si aj my šli umyť ruky. Ženy nám chceli pomáhať a jemne na nás špliechali vodu. Zhora frflali nejakí chlapi. Čakali tam totiž obchodníci, ktorí,vnucovali turistom ružové lístky, aby ich vhodili do vody a potom s nimi tiež robili očistný rituál – za peniaze. Ženy im niečo odkričali naspäť a chlapi zmĺkli! Vybrala som fotoaparát aby som si ich odfotila. Nebola som si istá, ich reakciou, lebo tam bol zákaz fotografovania. Ženy sa mi v priebehu 10-tich sekúnd usadili na fotenie. Indovia sa veľmi radi fotia. Zbožňujú to!

zeny.JPG

Keď sme už boli očistené, vybrali sme sa do chrámu. Cestou sa Indky pristavovali v obchodíkoch s prstienkami, náramkami a náušnicami, zlatom, striebrom a bižu, klebetili a smiali sa, boli veselé, krásne ženské, silné a rešpektované, boli ako my tu, len viac otvorené k neznámemu. Kto sa u nás len tak spontánne prihovorí cudzincovi?

styri.JPG

Druhý krát bolo jazero plné, sedela som večer v reštaurácii, zopár svetielok z pobrežia sa odrážalo v hladine... romantické! Zamilovala som sa do toho mestečka! Treba tu navštíviť hotel Milkman!

EstherJohny.JPG

 

Udaipur
Posledné mesto ktoré som navštívila v Rajastane. Hotel sa volal Lal Ghat, s neskutočným výhľadom! Pozorovali sme z okna ženy, ktoré tam šli s košami na hlavách.

Pranie.JPG

Prišli k vode v ktorej sa zrkadlili domy, aby tam oprali šaty, kravy sa tam chodili napájať, exotické vtáky s dlhými nohami stáli vo vode... Vyzeralo to veľmi čisto vo vyššom význame slova.

UdaipurVyhladzHotela.JPG

Z povinnosti som tiež navštívila mestskú pevnosť a chrám – sú fajn.
Lanovkou som sa vyviezla na neďaleký kopec. V kabínke sedel Ind, ktorý si na mobil natáčal celú cestu. Prvý krát sa viezol lanovkou. No mobil mal tak namakaný aký ja budem mať o 10 rokov. Hore na mňa vyskočil malý chalan, že mi urobí čarodejnícke predstavenie. Páčil sa mi nápad, že chalan nežobre, ale chce si nejakou prácou zarobiť peniaze. Zazvonil mi však mobil, tak som odišla k výhľadu telefonovať. Výhľad na Udaipur sa mi páčil, snažila som sa identifikovať chrám a môj hotel. Keď som sa otočila, zbadala som ako šéf karhá malého kúzelníka. Ten, pravdepodobne už zobral peniaze a „nenápadne“  chlapca posielal k iným turistom. Sklamaná a naštvaná na celý systém mi prešla chuť na magické predstavenie.

bazen.JPG

 

Ahmedabad a nech žije kapitalizmus
V Ahmedabade som strávila len pár hodín pri prestupe do Bombaja.
Cestou od stanice do centra som poobzerala pamiatky, nejaké mešity, brány, chrámy.
Sedela som v McDonalde, potom som ho vymenila za inú kaviareň, čítala som a zabíjala čas do odchodu vlaku.

ulicaAhmedabad.JPG

Dala som sa do reči s jedným IT-čkarom. Vedel parádne po anglicky. Na jeho scootri ma zobral do kina. Riadeniu sa venoval len úchytkom a chcel popri tom diskutovať.
Máš auto?
Nie, ja som študent. Pozeraj sa pred seba.
Máš motorku?
Nie, ja som študent. Hej, šoféruješ, tak sa koncentruj na cestu.
Máš scooter?
Nie, ja som študent! Mám bicykel, aj môj otec má bicykel. A moja mama chodí buď na bicykli alebo autobusom.
Chalan nechápal. Šoférovanie robil vždy popri niečom, mal zidealizovanú predstavu o nás, i o nich. Ojojoj, keby mali všetci autá a všetci ich používali, akoby to vyzeralo? U nich vraj malé motorky už nahradili bicykle. Chalan bol hrdý na pokrok a rastúcu kúpyschopnosť. Vzduch v mestách bol nepriehľadný, otrávený plynmi z áut, takže ísť na bicykli u nich naberalo iné rozmery. Hrdo mi rozprával o nových investoroch v ich regióne. A bezdomovci? Tí sú predsa i na západe. To áno, ale nie v takom množstve a nie bez !akejkoľvek! sociálnej podpory.

Ahmedabad.JPG

Chalan ma zobral do najúžasnejšieho kina v akom som kedy bola. Moderné, nové, klimatizované, zrkadlá, toalety sa blyšťali čistotou. Pred vstupom do týchto priestorov sme museli prejsť detektorom kovov a mne prešmátrali tašku. Vylovili arašidové maslo a zopár krajcov toastového chleba. Musela som to odovzdať do úschovy. Nehádala som sa s nimi, pripadala som si trápne. V inom obchodnom centre ma buzerovali kvôli banánu. Ja nemám v úmysle jesť v kine banán! Slzný plyn si nikto v mojej taške nevšimol a jedlo bol najväčší nepriateľ. Vraj aby si ľudia nenosili vlastné zásoby, ale aby si kúpili na mieste. Pri vchode do nákupného centra detektory kovov s SBSkou separovali ľudí: bieli a čisto oblečení mali vstup povolený.

Ahmedabad2.JPG

Keď som spomenula, že som z postkomunistickej krajiny, Indovia vyjadrili ich náklonnosť ku kapitalizmu. Nepáčil sa im pojem: spoločné vlastníctvo. A tak to tam vyzeralo. Kto mohol, kto niečo vedel otvoril si „obchod“ alebo živnosť. Cesty nepatrili nikomu, vyzerali o trošku horšie ako tie naše. Súkromný pozemok, súkromná stavba, vlastné pravidlá, to je to pravé orechové. Vonku 100 stupňov a dážď, môžete mať jedlo a zbrane. Vo vnútri 20 stupňov, Nike, Adidas, McDonald, zákaz vstupu s jedlom, zákaz vstupu chudobným.

NormalneVonku.JPG

 

Stravovanie
Na ulici mi chlapík uvaril na požiadanie čierny čaj. Chcela som mu dať prepitné, ale odmietol. Normálne domáci pili čierny čaj s cukrom a mliekom. Veľmi lahodné.

caj.JPG

Prepitné v lacných reštauráciách nebolo bežné, väčšinou nechápali prečo im dávam niečo navyše, pokladníci odmietali nevydať. Maximálne som mohla dať peniaze kuchárom. Toto platilo v lacných reštauráciách, kde jedlo stálo tak do 1 eura, nie viac. Ľudia boli veľmi šikovní a vedeli si zjednodušiť život. Fúkať do ohňa? Keď tak len ventilátorom. 

VarenieVentilatorom.JPG

V lacných skoro pouličných reštauráciách mali navarených 5- 6 kastrólov, výber teda nebol veľký, ale jedlo bolo čerstvé a obsluha mala rýchlosť blesku. Zbožňovala som takéto vývarovne! Mali otvorené od skorého rána, takže šošovicová polievka/ omáčka s ryžou o 7-ej ráno nebol problém.
V drahších reštauráciách varili až od obeda. Jeden otoastovaný chlebík predávali za cenu celého balíka v normálnom obchode. Paradoxne tu očakávali prepitné aj keď cena hlavného jedla sa mohla vyšplhať až do 3 eur.

rooftop.JPG

Najoriginalnejsia bola reštaurácia so stolom na strome

strom.JPG

Najbežnejšie jedlo bola šošovicová omáčka niekedy konzistenciou skôr polievka s chapati, Talin- ryža v strede taniera a naokolo malé nádobky, v ktorých boli   rôzne pikantné omáčky.

Talin.JPG

Dosa – placka plnená zemiakmi

dosa.JPG

Mäso mi tam neodporúčali jesť, a keď som videla zúbožené kuriatka v klietkach ako tam žili jedno na druhom a navzájom si trhali perie, stala som sa na dva mesiace vegetariánom. Ďalšia neodporúčaná strava sú šaláty kvôli závadnej vode v ktorej ich umývajú. Na severe mali skvelé cestoviny - chowmein. Perfektný býval i veg-burger, hranolky, momo –  niečo ako kamarátove uši plnené zeleninou, buď varené, alebo vyprážané.

vyprazane.JPG

Často som si dávala miešanú zeleninu. Tú som si pýtala nepikantnú, výtvor šéfkuchára bol zvyčajne excelentný - prijateľne štipľavý. Podobné, snáď moje najobľúbenejšie jedlo bola Kofta. Vysmažené zeleninové guličky v nejakej omáčke. Jedlo sa to s chlebovými plackami - chapati.

chapati.JPG

Ako snack pakora – zmiešaná zelenina s nejakým cestíčkom a vypražená.

pakora.JPG

Hocijaké prípustné jedlá boli vlastne len variácie zeleniny v niečom alebo s niečím ako chlieb, chlebové placky, ryža a cestoviny. Vďaka koreniu však tak skvelé že ani za dva mesiace som sa toho neobjedla.
Jedna skvelá reštaurácia ktorú môžem menovať bol McDonald. Rýchly, dobrý, klimatizovaný, indický, aj bezmäsitý. Tu som ho začala obdivovať. Kto hovorí že McDonald globalizuje? Podľa mňa má skvelú stratégiu. V Indii predávali vegetariánske alebo kuracie hamburgery, v príjemnom familiárnom západnom prostredí.
Do reštík som chodila často, boli to príjemné miesta, kde si človek mohol oddýchnuť od toho zhonu zvonku, otvoriť LP a urobiť akčný plán ako ďalej.

 

Bombay
Bombaj bolo  najrozvinutejšie mesto. Neboli tam žiadne kravy, žiadne cyklorikše ani autorikše. Chodili tam len autobusy, taxíky a osobné autá. Jedna zo železničných staníc bola zapísaná v dedičstve Unesco.

stanica.JPG

Nalistovala som v LP prechádzkovú trasu Bombaju. Pri múzeu som stretla jedného Angličana z Rajastanu, tiež držal v ruke vytrhnutú stranu z LP a šiel rovnakým smerom ako ja.
Mali tam veľké trávnaté plochy, mesto bolo !čisté!, ubytovanie drahé.

trava.JPG

Hneď pri check-ine do Salvation Army sa ma chlapík spýtal či chcem hrať vo filme. Jasné, chcem! 15 cudzincov z nášho hotela bolo naverbovaných ako exotický komparz do bolywoodskeho filmu. Išlo o filmovanie na diskotéke, najprv sme tancovali, potom skákali a  nakoniec akože prišla polícia tak sme mali akože panikáriť. Pokyny dávali po anglicky. Boli sme tam my- cudzinci, nejaké tanečníčky a hlavní hrdinovia z toho filmu. Starali sa o nás, dostali sme mäsovú večeru, energy drinky, vodu si bolo nutné viac krát pýtať. Na natáčaní sme boli celú noc a dostali sme 10 Dolárov. Nikomu z nás nešlo o peniaze, bol to super zážitok! Na obed sme skočili do najlepšej reštaurácie ktorá sa nachádza v Colabe, neďaleko hotela, Brány Indie a oceánu.

BranaIndie.JPG

 

Vlaky
Vlaky chodili na čas, nikdy nie s viac ako 3 až 4 hodinovým meškaním. Tu som sa vycibrila v trpezlivosti.
Vlakové lístky sa najlepšie bookujú naraz. V Dilí som si zabookovala po Bombaj a z Bombaju až po Dilí. Na začiatku som sa bránila takémuto linajkovaniu trasy, ale potom som pochopila. Keď ste chceli miestenku, túto bolo nutné kupovať v predstihu a celý proces vyžadoval niekoľko hodín. V Dilí, možno len jednu. Vonku pri okienku, kde čakajú Indovia sa predávajú len všeobecné lístky bez miesteniek. Tie sú lacné. Ako dievča ma často postrčili dopredu. Baby v Indii nečakajú. Milé :)

peron.JPG

Pri väčších kúpach a hlavne nočných vlakov treba zájsť do kancelárie pre cudzincov. Táto musí byť na stanici, musí tam byť rad, a úradník nesmie byť prívetivý. Je to predsa úradník! V prípade ak niečo z toho nesedí a nedajbože vám ponúknu čaj, bude to drahý lístok. Lístky môže predávať kde-kto za rôzne sumy. V oficiálnych Booking Office sa predávajú iba miestenkové lístky. Treba si najprv vyplniť papiere, po vystátí radu to chlapík nahodí do compu a vytlačí lístky a človek zaplatí. Za moju celú okružnú trasu som platila málo, cez 50 Eur.

vlak.JPG

Z miestenkových je tu viacero tried. Chair class je klimatizovaná a sú tam sedadlá na sedenie. Všetkými ostatnými okrem tejto sa dá cestovať aj v noci aj cez deň. Najlacnejšia je general class. Nie sú tam žiadne miestenky, tieto lístky sa predávajú len vonku v okienkach. Koľko ľudí sa tam natlačí, toľko ich tam pocestuje. Chodia tam predajcovia šalátov, vody, orieškov, uhoriek, robí sa tam dražba šatiek a látok, chodia tam žobráci a spievajúce deti. Jeden taký chlapec mal roztrhané tričko. Ľudia mi ho pomohli presvedčiť, aby si ho vyzliekol a ja som mu ho zašila. Bol to cirkus, kde aj ja som mala svoje číslo.

GeneralClass.JPG

Potom nasleduje Sleeper, moja obľúbená. Sú tam 3 postele nad sebou. Cez deň sa prostredná sklopí, sedí sa na spodnej a na hornej je batožina. Na strope sú ventilátory, okná sú zamrežované a väčšinou otvorené. Takmer vždy som mala najvyššiu posteľ, bolo tam súkromie, nefúkalo mi odpad cez okná. Topánky som si po vzore iných zvykla položiť na ventilátor a ruksak za hlavu. Nachystala som si aj tenučký spacák a v noci sa ním zakryla.

sleeper.JPG

Vyššia trieda bola 3rd class. Bolo to ako sleeper ale so závesmi a klimatizáciou, čoho ja nie som veľký fanúšik. 2nd class ani 1st class som nevidela. Vraj tam mal byť menší počet postelí a klimatizované.
Tu už však šli sumy geometricky hore. Dva krát som dostala lístok len na waiting list. Deň alebo pár hodín pred odchodom bolo nutné  niekam zavolať alebo cez internet potvrdiť lístok a potom bolo človeku pridelené miesto. Do istej miery to fungovalo.
Pri perifériách miest jazdil vlak veľmi pomaly, aby tam nikoho nezrazili. Na perifériach sa totiž rozkladali slumy, pri pomalej jazde im človek videl až do kuchyne.

slum.JPG 

 

Ellora caves
Je to parádny komplex jaskýň, budhistických aj hinduistických. Sú očíslované. Človek tam môže celý deň behať z jednej do druhej. Niektoré sú len malinké, iné dvoj alebo trojposchodové.

Ellora2.JPG

Niektoré sú strohé diery, ale ak človek vydá  tón na správnom mieste, ozýva sa to a ozýva ozýva ozýva. Niektoré z nich boli vyčačkané, boli tam sochy slonov a meditujúci Budhovia, alebo hinduistickí bohovia.

Ellora.JPG

Stretla som tam zaujímavého chalana. Nalepil sa na mňa s klasickými otázkami o mne o mojej krajine a bla bla. Snažila som sa ho v rámci slušnosti ignorovať. Potom si získal moju dôveru, keď mi ukázal krásne miesto nad jaskyňami, tiekla tam riečka, voda skákala po malých stupienkoch v smere príťažlivosti. Tráva zelená, v diaľke sa pásli kozy.

Vodopad.JPG

Chalan si vraj chcel zlepšovať karmu, rozprával mi o jaskyniach, ako môj súkromný guide. Anglicky vedel obstojne, nevedel však písať. Mal mobil a vodičský preukaz, nikdy však nenapísal sms, ani nezložil žiadnu skúšku. Strávil so mnou nejaké dve hodinky, zobral ma autom späť ku hlavnej ceste, šofér je na opačnej strane ako u nás, už už som chcela sadnúť za volant. Ukázal mi potom jeho obchod, ale nechcel mi nič predať, namiesto toho mi daroval náramok a šatku. A ja som stále nechápala a čakala kedy to pokašle. Nič. Chalan si zlepšoval karmu a angličtinu, ukázal mi jaskyne a rozprával o svojej dedinke. Sme už tak skazení, že za všetkým nezištným očakávame kedy príde žiadosť o platbu?

SochaSlon.JPG

 

Puri
Puri je prekrásne!!! Jedno z najkrajších miest na mojej ceste. Piesočnatá pláž Indického oceánu, rybári ktorí tam sedia pod natiahnutými plachtami a opravujú siete.

plaz.JPG

Neviem ako žili, ale z pohľadu Európana to bola idylka. Bývali neďaleko mora v skromných chatkách z hliny, každý deň boli vonku na pláži. Nekúpala som sa tam. Neprišlo mi to tam  módne, nikto sa tam nekúpal.
Jeden deň som si urobila výlet ku Chillika Lakes. Bolo to obrovské jazero alebo jazerá napájané riekami, ktoré sa potom zmiešavali s morom, takže boli ľahko slané, a premávali sa v nich delfíny. Stretla som sa tam s Nemcami, prenajali sme si spolu loďku. My sme to brali skôr ako výlet loďou, tešili sme sa oblakom a plaveniu sa. Náš lodivod s asistentom naháňali delfíny a upozorňovali nás na nich. Áno služby sú veľmi lacné, ľudia sľúbia hocičo a potom sa to snažia splniť. Everything is possible – aj delfíny v jazerách.

Chilika.JPG

Neďaleko sa nachádza ešte Sun Temple v Konarku. Ďalší chrám z mnohých, dokonca zapísaný v UNESCO.

Konark.JPG

Tam som stretla Jasmine; jedno skvelé dievča z Poľska s mamkou. U pouličného predavača sme si kúpili kokos. Na mieste nám ho otvorili, slamkou sme vypili obsah a potom nám ho rozsekli a vyjedli sme vnútro, lahodné a jemné, konzistenciou ako tvrdé jablko a vôňou ako skutočný kokos.

kokos.JPG

Puri je slnečné mestečko na pláži, kde som spoznala skvelých ľudí a kde som našla ten najlepší obchod s knihami pod slnkom. Mala som z Európy už pár prečítaných knižiek, ktoré som tam mohla len tak, bez poplatku vymeniť, kus za kus. Indovia dávali veľký dôraz na fyzický stav kníh, čo mne bolo viac menej jedno. Z Indických titulov som prečítala White Tiger od Aravind Adiga, Fine Balance od Rohinton Mistry a Shantaram od Gregory David Roberts – jedna lepšia ako druhá, prezradia niečo z krajiny, zvykov, kastového systému, informácie zabalené v príbehoch, vo fyzicky predstaviteľných udalostiach ktoré vo mne zanechali silné dojmy! Niektoré knihy sa dajú kúpiť ako originály a niektoré aj ako kópie. Sú potom vytlačené trošku nakrivo, alebo papier je jemnejší alebo je písmo rôzne intenzívnej farby. To všetko je však jedno. Podstatný je obsah.

dveIndky.JPG

 

Kalkata
Tu pôsobila Matka Tereza. Vybrala si to najšpinavšie mesto pod slnkom. Hluk, špina, prach, bordel, minimálna organizácia, prší a ulice sú zle vyspádované.

potopa.JPG

Moslimovia zabíjajú kravy a zápach mi dvíha žalúdok, mesto je prerastené a ľudia žijú v jeho odpadkoch.

Moslimovia.JPG

Na moje prekvapenie sa tam zišlo aj veľa dobrovoľníkov. Francúzi tam vyučovali angličtinu – Výsmech! Poľky umývali dlážky u Matky Terezy. Existovali aj možnosti jedno- dňovej pomoci, no chudoby a utrpenia som videla dosť aj na ulici, takže prvotný úmysel ma prešiel.

PredajZeleniny.JPG

V Kalkate ako v jedinom meste behajú rikšovia bez bicyklov, bosí za sebou ťahajú káričku s obéznym „boháčom“.

RiksaKalkata.JPG

Na ulici ma zastavil jeden chalan s reznou ranou na predlaktí a prosil ma o peniaze.
Nie, nedám ti peniaze.
Tak poď so mnou do nemocnice, sister.
Nie, do žiadnej nemocnice nejdeme (bohvie kam by ma ešte zaviedol)
Tak mi aspoň v lekárni kúp masť a obväz.
Okay
Ty si skvelá, sister!
Vbehli sme do lekárne, chalan si vypýtal masť a obväz. Masť som vymenila za menšie balenie aké on vybral. Chalan sa už zberal na odchod. Prinútila som ho masť otvoriť, požičali sme si nožničky a ja som ho ošetrila. Spokojná s pocitom zadosťučinenia sme vyšli na ulicu.
Sister, kúpiš mi ešte večeru?
Poslala som ho do čerta a predstavovala si ako si strhne obväz a skúsi to na ďalšieho turistu. Čo môže stratiť? Nič. Možno mu dá niekto peniaze na masť, možno mu niekto kúpi tú veľkú masť, a on ju potom predá v lekárni za rohom, alebo mu niekto zaplatí jedlo. Prvý mesiac som verila že na tom, že zaplatím dieťaťu jedlo nemám čo pokaziť. Mýlila som sa. Deti si dokonca vyberali reštauráciu v ktorej chceli jesť. To znamená že človek zaplatí šéfkuchárovi, aby dal dieťaťu najesť, no dieťa dostane len na oko nejakú placku a zvyšok je bonus pre šéfa.

ObchodikKalkata.JPG

Nakoniec som deťom žobrajúcim jedlo dávala len vlastné zásoby. Ak sú hladné budú vďačné aj za banán. Deti, ktoré žobrali neboli však nikdy hladné. V hoteli som vyrozprávala môj zážitok  jednému cestovateľovi. Sedeli sme na posteli, smutní našou bezmocnosťou. David vybral gitaru a začal hrať.

DormitoryKalkata.JPG

V Kalkate sa mi páčili dve veci. Prvá: Star Show. Sedeli sme v kruhovej miestnosti, ktorá mala vypuklý strop kde premietali bodky ktoré reprezentovali hviezdy, alebo obrázky z vesmíru. Akože to bolo komentované po anglicky.
Druhá: Viktoria Memorial. Krásny zvonku, ale nie z vnútra. V záhradách sa dalo prechádzať, tak ako to robilo i veľa indických párikov, ako z tele novely, ale bez fyzických dotykov.

ViktoriaMemorial.JPG

 

Lekárne
V tomto hnusnom meste, v pravom opaku od Bombaja to muselo prísť. Neviem čo som zjedla, dostala som hnačku. Najprv som požierala Loperamide a keď ten poriadne nezaberal tak Metronidazol antibiotikum. Lekárne v Indii sú tie !najúžasnejšie! na svete. Človek tam zoženie za pár šupiek vitamín C, Strepsils, či akékoľvek antibiotiká. Pri mojom záverečnom nákupe v lekárni som mala na zozname nejakých10 položiek. Robila som zásoby na domov na zimu, ešte som tak pokukovala že čo by sa mi mohlo zísť. Lekárnik mi nenápadne ponúkol tabletku po.

Lekaren.JPG 

 

Darjeeling
Mami, som v Darjeelingu v horách, je tu zlý signál
Dobre, zavolám ti zajtra.
No nemyslím že do zajtra tu postavia vykrývač.
A potom sa spojenie prerušilo.

 

Darjeeling.JPG

Strávila som tu celý týždeň. V prvom rade som sa musela dať dokopy. Našla som hotel z LP: Tower View. Z času na čas nemali elektrinu a teplú vodu nosili na požiadanie v kýbľoch. Staral sa o mňa jeden mladý chalan. Večer sme pozerali Tom a Jerryho a inokedy americký film, na rozlúčku som mu darovala vreckový nožík. Od radosti skoro odpadol :)

trio.JPG

V spoločenskej miestnosti sa večer zišli cestovatelia a robili plány na treky, aj keď v tom období sa nedali čakať vytúžené výhľady. Na raňajky som si zvykla sadnúť na terasu, s čiernym čajom a kašou alebo palacinkami a sledovala som prevaľujúce sa oblaky v údolí.

Vyhlad.JPG

Jedno ráno ma vyrušil otravný arabský Francúz. Ostali sme len pri angličtine. Dúfala som že ho preto prestanem baviť. Večer som v tom istom hotely stretla Francúzov ktorí vyučovali angličtinu v Kalkate. Tí sa mi prihovorili: Salut, salut. Trapas ako svet.

ZenyDarjeeling.JPG

Vzduch bol vlhký a čistý, často pršalo. Pomaly som vytiahla všetko teplé oblečenie ktoré som až sem celú cestu niesla. Všetky deti bez výnimky chodili v školských uniformách, mladé baby boli nastylované a nosili rifle a make up. Niektorí vyzerali až čínsky, boli bledší od tých z juhu.

Studentky.JPG

 Studenti.JPG

Uličky v meste sú strmé a čisté ako nikde, reštaurácie na úrovni s lahodnými jedlami.
Tu v horách na severe boli ľudia kultivovaní a vzdelaní. Očividne sa im podarilo získať všelijaké granty na školy, očkovanie túlavých psov atď.

StudentiNaUlici.JPG

Normálne by sa tam malo dať dostať vláčikom. Ja som však prišla jeepom, lebo na jednom úseku podmáčalo trať, takže vláčik nemohol jednoducho premávať.

DarjeeligVlak.JPG

V Darjeelingu som navštívila čajovú farmu, kde nám ukázali ako sa pripravuje čaj, botanickú záhradu, ktorá vyzerala skôr ako park a zoologickú záhradu kde mali všelijaké šelmy, tigre, gepardy a leopardy, ale všetky boli za mrežami. Skvelý bol Observatory hill.

ObservatoryHill.JPG

Boli tam budhistické a hinduistické chrámiky, stromy a opice! Neskúšala som ich kŕmiť, už i bez toho boli dosť odvážne!

OpiciaRodinka.JPG

 MalaOpica.JPG

Raz ma tam zastihla procesia ľudí v oranžovom. Boli to hinduisti, ktorí putovali bosí od niekadiaľ, v nádobách niesli vodu z rieky, aby ňou obliali svätú sochu kravy tam na tom kopci.

svataKrava.JPG

Neboli len tu, ale i v iných mestách. Často mladí chalani, pre ktorých to bola možnosť vypadnúť z ich mesta, vykrikovali nejaké heslá a tešili sa z výletu.

Hindusti.JPG

V múzeu horolezcov bola vymodelovaná mapa Himalájí, každý vrch mal svoju lampičku a podľa toho aký gombík som na ovládacom panely stlačila, rozsvietil sa príslušný vrch. Peši som navštívila aj Tibetské utečenecké centrum, zachytil ma tam však dážď. Našťastie ma jedna Kanadská rodinka zobrala autom späť.

DarjeelingUlica.JPG

S Austrálčankou Angelou sme skočili zopárkrát do budhistického kláštora. Keby som mala byť nejakého náboženstva tak budhistického!

mnich.JPG

Bola to malá budova, vonku sa človek vyzul, dvere otvorené, mohlo sa hocikedy prísť, hocikedy odísť.

BudhistickyChram.JPG

Sadli sme si na koberec, zobrali do rúk paličku a nejaký lopárik kde bola natiahnutá koža, dvaja mnísi udávali rytmus, a my sme sa pridali. Spievalo sa NA MU M YO HO REN GE K YO, hudbu sme robili tým že sme búchali paličku o tú druhú časť, alebo ja som miestami len tak sedela a nechala sa unášať.

HudobneNastroje.JPG

V jeden deň nás pozvali na oslavu výročia ich zakladateľa. Navarilo sa veľa jedla a ľudom ktorí prišli sa zadarmo servírovalo. V jednej miestnosti sa nachádzali malé fľaštičky – naplnené liekmi. Raz do týždňa tam mal lekár ordinačné hodiny.
Na obchodíkoch, domoch a reštauráciách sa často objavoval nápis Gorkaland. Opäť sa chce niekto osamostatniť.

Predavacka.JPG

 

Bodh-Gaya
Idem na istotu do jedného hotelu kde mám stretnutie s Jasmine a jej mamkou. Jasmine ma hneď berie na okružnú trasu po chrámoch, všetci ju zdravia a pýtajú sa jej ako sa má, alebo kde je jej mama. V tomto meste bývali pol roka.

JasmineMainTemple.JPG

Nakupujeme za tašku banánov. Hm, žeby banánová diéta? Jasmine ma vedie všelijakými uličkami až k vyschnutému korytu rieky, tam je SLON. Normálny veľký krásny slon! Jasmine ho kŕmi a hladká po chobote. Za päť sekúnd sa osmelím i ja. Banán alebo jablko mu dávame buď do chobota alebo priamo na jazyk. Samotné šupky vypľúva, ale celé banány sú to pravé :)

Slon.JPG

Bodh Gaya je centrom budhizmu, takže sme tam navštívili veľkú sochu Budhu a budhistické chrámy: Thajský, Barmský, Buthanský, Japonský, Mjanmarský, Čínsky a Tibetský, (pre záujem viď: http://en.wikipedia.org/wiki/Bodh_Gaya ) veľmi skvelé, no ale ten slon!!!!! 

Krmenie.JPG

Prvý krát ma tu Jasmine zobrala i na pouličný džús z pomarančov – mozambique. Bála som sa že čo to urobí, a nič. Odvtedy som začala chodiť k pouličným predavačom džúsov, raz mi tam dokonca jeden veľmi milý predavač pridal aj drvený ľad. Po Kalkate prežije človek už všetko.

mozambique.JPG 

Večer predtým ako som mala odchádzať z Bodh-Gaye som prišla do Gaye na stanicu, nevedela som sa vymotať od slona. Jáj opäť sa handrkovať s niekým o hotel, aby som potom o 4 ráno odchádzala? Na stanici som našla miestnosť na ktorej bol nápis „dormitory“. Ľudia tam posedávali a niektorí spali na zemi na tenkých dekách. Bola som na pochybách. Je toto tá dormitory? Starší pán mi niečo rozprával. Vysvetlila som si to tak, že miesto je bezpečné, strážia ho tam policajti. Tak som si rozložila spacák na zem, vedľa otca so synom. V noci sa tam naozaj vymenili policajné hliadky. Do pol noci spali jedni policajti, od pol noci druhí. Po celý čas svietilo svetlo. Všetko v pohode.
V prípade príchodu vlaku o 3 alebo 4 ráno som zo dvakrát našla waiting room. Čakacie miestnosti boli rozdelené podľa tried na mužské a ženské, ale nikto to poriadne nedodržoval. Bolo nutné sa preukázať lístkom a na zemi sa dalo v pohode rozložiť na spacáku.

stanica2.JPG

Inú dormitory som našla v Dilí. Prišla som neskoro večer a nechcelo sa mi ísť ešte hľadať hotel. Najlepšie ceny človek zjedná ráno, doprava nie je predražená a ulice nie sú nebezpečné. Na stanici mi nedovolili prespať v čakacej miestnosti. Za malý poplatok ma dal pracovník železníc samú do oficiálnej miestnosti so 6-timi posteľami a na nich boli nové povliečky – čo nebolo tak bežné, zamkla som izbu a spala až do rána.

 

Varanasi
Chalani, boli ste vo Varanasi?
Ano.
A aké to bolo? myslíte že mi bude 5 dní stačiť?
Päť? Neblázni, jeden deň je viac než dosť.
Prečo? Ale ja si tak kupujem lístok na vlak.
A môžeš to ešte zmeniť?

bezne.JPG

O Varanasi som mala zidealizovanú predstavu. Vizualizovala som si ľudí ako sa kúpu a svätých mužov a pálenie mŕtvych. Čakala som romantické mestečko pri vode, spirituálneho charakteru. Našla som haldy turistov. Už od skorého rána sa nechávali prevážať lodičkami po vode lebo v LP totiž písali že je to najkrajšie za úsvitu. V letných mesiacoch je však MONZÚN, áno, stále ten istý! Z toho dôvodu netreba čakať magický východ slnka, lebo slnko nevidieť vychádzať. V konečnom dôsledku bolo vo Varanasi viac turistov ako kúpajúcich sa.

TuristiVaranasi.JPG

Prechádzala som sa po gathoch, po pobreží, ale nechcela som veľa fotiť, hanbila som sa za naše fotograficky zdegenerované národy. Milión krásnych fotiek sa dá nájsť na internete, nemusím pre len z polovice tak krásnu fotku strkať tým milým ľudkom objektív priamo pod nos.  Nie sú to žiadne exotické zvieratká a my sme neprišli na safari.
Tých pár ktorí sa tam prišli očistiť sa tam naozaj kúpali, holili, umývali zuby. Niektoré dievčatá do vody neliezli a len sa ošpliechali vodou. Múdre. Zato skupinka Kórejčanov tam skákala hlavičky s deckami. 

Rikse.JPG

V Malikarnika Ghate pálili mŕtvych. Tu si ma odchytil nejaký „svätý“ muž. Porozprával mi zaujímavosti, ukázal oheň a pálenie mŕtvol. Muži sa balia do bielej látky, ženy do červenej. Spálením tela sa duša očisťuje, ale niekoľko skupín ľudí sa nemusí spaľovať, lebo sú i bez toho čistí. Sú to: tehotné ženy, deti do 10 rokov, svätí muži, ľudia s leprou, ľudia ktorí zomreli na uštipnutie hadom, ktorých zabila krava. O týchto sa len zaviaže kameň a potopia sa do rieky. Potom ma „svätý“ muž zaviedol k starene, aby som jej prispela na drevo. Predtým mi uviedol presné ceny dreva a jeho množstvo potrebné na spálenie – závratné čísla. Keď som jednoducho odmietla „svätý“ ujo sa na mňa veľmi nahneval a nadávky sa z neho hrnuli, čas vrátiť sa k hlavnému gathu. Pre toto nemám rada turistické centrá.

MainGath.JPG

V hlavnom Gathe sedeli na schodoch k vode ľudia s leprou. René mi povedal, aby som tím vždy niečo dala. Lepru si človek nevyberie, zatiaľ čo oslepiť sa môže i sám. Ochorejú len slabí a dlhodobo podvýživení. Nikto nemá záujem tú chorobu skúmať lebo západniar ju nedostane. Rozmenila som si peniaze na kovové mince a zopárkrát som šla po rade. Spočiatku celkom kĺudní, keď videli že niečo rozdávam začali sa ku mne načahovať, niektorí len pahýľom bez prstov, iní mali kovové nádobky. Zbežne som im kontrolovala prsty na nohách a rukách, keď si to všimli, samy mi ich ukazovali ako nejakú poukážku.

Lepra_2003.png 

Večer sa v hlavnom ghate robila ohňová šou. Malo to byť niečo náboženské, no po rešpekte ani chýru ani slychu. Chlapi krútili s ohňovými palicami.

OhnovaSou.JPG

Oficiálne robili rituál smerom k vode, no na tej kotvili lode jedna na druhej a vyberali peniaze, za miesta na sedenie a pekný výhľad na tú šou.

Publikum.JPG

Máte kešu oriešky?
Ujo predavač mi chcel naberať z jednej nádoby do váhy.
Nie, originálne zabalené.
Ujo predavač vytiahol pol kilové balenie.
Beriem.
Ešte niečo? Mám i pistácie, arašidy, vlašské orechy, mandle, toaletný papier...
Chvíľku som váhala, ceny prijateľné... Nie. V taške na pleci som so sebou vláčila knihu na čítanie, LP, Vodu, dáždnik a momentálne 500 gramov orechov. Viac už nezvládam.

ulicka.JPG

Vo Varanasi boli úzke uličky plné kráv, ktoré kakali kde sa im chcelo, potom to dážď rozmazal a ja som len ľutovala že nemám uzavreté topánky. Ráno uličky na neviem aký popud niekto vyčistil od odpadkov a za pár hodín už podklad nebol rozpoznateľný.

Nick.JPG

Bývala som v krásnom hotelíku Visnu Rest House nad Gangou za tú najnižšiu cenu: 1 Euro na noc v dormitory. Na papanie som s Nickom chodila do Mona Lisa Cafe. Túto kaviareň tam poznali všetci. Aj pri príchode, keď mi všetci chceli pomáhať s výberom hotelu, som podľa rady istých Čechov len trvala na tom, že musím ísť do Mona Lisa Cafe na stretnutie s kamarátmi. Neskôr mi aj Nick potvrdil že pôvodne chcel ísť do Visnu Rest House, no rikšovia ho "omylom" zobrali do iného podobného Visnu Hotela, len drahšieho.

Citam.JPG

S Nickom sme si robili strašnú srandu z tej turistickej paródie. Do záznamníka si napísal:
Ponuka Hašišu
Ponuka výletu loďou
Ponuka rikše
Oslovenie žobrákom
Španieli
Pri nejakej žiadosti, ponuke alebo začutí španielov sme robili čiarky a tipovali kto ich nazbiera najviac. Koniec koncov, predávali tam i tričko: No rikshaw, no one rupie, no hash, no boat, no .... atď.

nabrezie.JPG 

 

Allahabad
Názov tohto mesta mi neznel veľmi vábne. Privítanie ešte horšie, je po zotmení a hotely by len ryžovali. Z jedného odchádzam, v druhom už mám skoro kľúč od izby, ale ešte odo mňa chcú vymámiť rôzne poplatky. Už pripravená odísť, som predsa len dostala izbu, za obstojnú sumu, ale neskutočne hnusnú. V posteli so mnou spávali nejaké potvorky, okno na ulicu, síce vedľajšiu ale i tak hlučnú a špinavšie to bolo ako na stanici. Allahabad nie je totiž turistické mesto. Predavači tam nie sú na turistov vôbec zvyknutí. Tu som kupovala čaj za 3 Rs to znamená 20 čajov s mliekom a cukrom za Euro, najlacnejšie cukríky a pohár čerstvej šťavy za 10 Rs!
Na okraji mesta sa zlievajú dve rieky Ganga a Yamuna. Tiež sväté miesto. Tu som sa i ja dala zviezť loďkou. Išli sme po prúde až k sútoku. Manželský pár, ktorí bol so mnou sa tam rituálne čistil, hádzali kokosy do vody sypali tam kvety a liali mlieko.

lod.JPG

Allahabad bol skvelý v tom, že okrem hotela som tu asi 2 dni nič nezjednávala. Bývala som na ulici bicyklov ktorá sa križovala s ulicou elektronických zariadení a neďaleko bola ulica lekární. Keď som prechádzala okolo optík, rozhodla som sa, že si vyberiem okuliare. Našla som pekný rám, ujo očný lekár mi otestoval zrak. Mala som čítať písmenká na tabuli a on mi v tých skúšobných okuliaroch menil dioptrie. Oči sa mi nezhoršili, tak som si kúpila len rám za 5 Eur. Chcela som mu dať nejaké „sprepitné“ za to že sa mi pomerne dlho venoval a že som si nakoniec ani sklá nevybrala. Tie mi bol dokonca ochotný spraviť na počkanie, no ujo žiadne peniaze navyše nezobral. Skvelé mesto!

osliky.JPG

 

Kiná
Kiná v Indii sú lacné a okrem Bolyvoodskych filmov v hindštine  premietajú i tie americké v originálnom znení, niekedy i s anglickými titulkami. Vo väčších mestách, ako bol Allahabad, som vyhľadávala kiná, bolo to skvelé miesto na únik z hluku ulice – do iného hluku, nám bližšiemu.  

SochaSlona.JPG

 

Khajuraho
Na otázku ide tento vlak do XY vám ľudia odpovedia Áno. Bez rozmýšľania, bez toho aby vôbec vedeli či také mesto vôbec existuje. Preto sa treba pýtať úplne blbo a keď chcem ísť do X tak sa pýtam či ide do Y.  Tí čo odpovedia áno, nemajú poňatia, a tí čo rozumejú vás opravia.

vlak2.JPG

Našla som koľaj, vlak, číslo vlaku sedelo, našla som svoj vozeň aj miesto, spokojná som si chcela vyliezť na hornú posteľ, no chcela som ešte nájsť niekoho kto by šiel do Khajuraha aby ma potom ráno zobudil. Málokedy, ale v takomto prípade mi ľudia pripadali strašne nekompetentní. Po desiatich minútach mi niekto zázrakom vysvetlil, že časť vlaku v ktorej sa nachádzame nejde do Khajuraha ale iba po nejakú dedinu, že vo vlaku je ešte jeden vozeň s rovnakým číslom ktorý ide až tam. V tom to vyzeralo naozaj inak – internacionálne. Khajuraho je totiž dedinka do ktorej len nedávno zaviedli železnicu, asi hlavne kvôli turistom. A ísť sa tam ozaj oplatí!

Khajuraho1.JPG

S ubytovaním nebol problém. Celkom lacne som zjednala Cassa di Villiam, hotel s „talianskym vedením“ s terasou a výhľadom na chrám.
Chrámy boli erotické!

Khajuraho2.JPG

Zoznámila som sa s jednou zlatou francúzskou Marguarithe. Spoločne sme behali po chrámoch a hľadali tie naj.

KhajurahoKon.JPG

Potom sme vysedávali v reštauráciach a chodili po obchodoch nakupovať šatky – mne už sa výlet blížil ku koncu a tak som sa rozhodla že i napriek môjmu mini batohu – 45 litrov, je čas začať s výberom darčekov. Maraguarithe zháňala kamasutru, tak sme chodili po obchodoch a vyberali nejakú s najlepšími obrázkami. Celkom ma prekvapilo, že i napriek objektu nášho nákupu predavači ostali celkom objektívni a ich hlavným cieľom ostalo: predať nám knihu.

 

Agra
Sem som išla len kvôli Taj Mahalu. Vstupné je neskutočne drahé – 750 Rs a Taj je biela obyčajná budova. Toto som vedela, ale ísť do Indie a nevidieť Taj, je ako ísť do Paríža a nevidieť Eifelovku – vraj. Ešte vo vlaku som sa zoznámila so španielom Xavierom. Spolu sme teda išli kuknúť Taj Mahal.

Taj.JPG

Do vnútra Vás nepustia s jedlom, knihami, cigaretami, mobilom, vlastne žiadnym elektronickým zariadením okrem fotoaparátu a dokonca ako nám iní turisti referovali ani s poznámkovým blokom a ceruzkou. Najhoršie snáď je to, že ono tu už vôbec nejde o bezpečnosť, ale to, aby tam ľudia netrávili veľa času, nepiknikovali, nekreslili, nečítali a netelefonovali. Veľa zaplatiť, rýchlo pozrieť a rýchlo von.

indovia.JPG

V Agre som chcela pokračovať vo svojich nákupoch. Behala som po trhoch a pokukovala čo majú. Zničená po pol dni nakupovania som chcela chytiť rikšu do hotela. Nevedeli sme sa nejako dohodnúť na cene. Ujo mi teda navrhol že ma zoberie do 3 obchodov, kde sa zdržím po 10 minút a potom ma zoberie zadarmo domov. V každom dostal peniaze zato že ma priviedol. Nie je neobvyklé že rikšovia ponúkajú prehliadku po meste za veľmi výhodné sumy. Najprv sme boli v zlatníctve. Našla som tam naozajstné skvosty, ale netrúfam si odhadnúť či to bolo naozaj zlato. Potom som bola v nejakej predajni so šatami a šatkami, tie mi prišli celkom normálne, ibaže drahé. Áno, áno, tá skrytá kvalita! Medzitým na požiadanie ma ešte zobral do obuvi. Tam som bola už aj ochotná niečo kúpiť.
A takéto, ale s nízkym opätkom nemáte?
Nie, ale to nie je problém.
Ale áno, pre mňa to problém je.
Okay, opätok odrežeme, nie je problém.
Chytala som sa za hlavu. Áno v Indii sa riadia heslom všetko pre zákazníka. Alebo ako z neho dostať peniaze. Everythig is possible.

trh.JPG

 

Jaipur
Ružové mesto? Fakt? Kde? 
Prišla som za dažďa, najlacnejší hotel bol obsadený. Stála som na ulici a fakt netušila kade ďalej, LP poznal už len hotely na iných koncoch mesta. Prišiel za mnou nejaký rikša, vysvetlila som mu moju situáciu. Ukázal mi skrytý hotel, od ktorého som stála snáď 50 metrov. Dostala som krásnu izbu, s manželskou posteľou a vlastnou kúpelňou. Skoro tak dobré ako v Pushkari alebo Khajurahu.

banany.JPG

S hotelmi je to však tak, že: Keď nájdeš hotel, nepredpokladaj že majú izbu. Keď majú izbu, nepredpokladaj že má kúpeľňu. Keď má kúpeľňu, nepredpokladaj že tam tečie voda a keď tam tečie voda, nepredpokladaj že tečie teplá. V Jaipuri sa mi všetky predpoklady splnili ani neviem ako šťastie z čistého neba. Keď som sa ubytovala, prišiel ma ešte nejaký Ind pozvať na večernú párty s cudzincami. Tú som však nestihla. Na nejakej pamiatke, celá znudená som stretla rovnako "nadchnutú" Španielku. Vybrali sme sa len tak po obchodoch. Ja som ešte sále zháňala sexy topánočky bez opätku. Keď sme vychádzali z toho múzea zbadali sme bieleho rikšu.
Ahoj, ty pracuješ ako rikša?
Samozrejme že nepracoval. Bol to iný znudený Austrálčan, ktorý sa bavil s rikšom, tak že skúšal jeho bicykel. Zlanárila som ich na opice - na Monkey Temple.

MonkeyTemple.JPG

Tak sme sa nasáčkovali na rikšu. My dve baby, rikšo a Austrálčan musel bicyklovať. Išli sme slimačím tempom. Indovia sa bežne vozili na rikši i štyria, no ja keď som tam sedela s ruksakom, tak som mala pocit že viac ľudí by tam už nemuselo byť. Hej, to je tá naša štedrá predstava priestoru. Pri prvej križovatke sme sa nevládli otočiť. Austrálčan kapituloval a my sme si stopli ozajstného rikšu, ale s motorom!
Monkey temple bol skvelý! Išli sme cestičkou na kopec. Múrik lemovali hrajúce sa opičky. Zhora sme mali výhľad na mesto a západ slnka!

Opice.JPG 

 

Hena a darčeky

Hena.JPG

Ku koncu som si našla aj dala pomaľovať ruku henou. Domov som jej doniesla 10 túb. Treba ju naniesť, nechať zaschnúť a potom olúpať. Maľba na dlani vydrží aj týždeň. Na jej zaviazanie sa mi zdalo že pomáhajú krémy, hocičo mastné a naopak rýchlo sa zmyjú fyzickým trením a mydlom. Neoplatí sa maľovať na predlaktia ani nikde inde kde sú chĺpky. Taký výtvor vydrží sotva deň.

rukahena.JPG

Existuje i hena na vlasy, tú si mamka veľmi pochvaľuje. Tá by mala farbiť a revitalizovať vlasy na prírodnom základe. Nevýhoda je, že by sa mala nechať pôsobiť tuším 6 hodín. Človek tým zabije celý deň. V Indii však na to majú čas. Doniesla som ešte kopec šatiek, zopár tašiek, kozmetické výrobky od Himalaye, ako i napríklad hnedú zubnú pastu, tyčinku na pery. Z lekární za tašku liekov a strepsilsov. Sebe som nakúpila i „indické“ nohavice a sukňu (viď fotos z Malých Divov ostrov Komandoo) fajčiarom lokálne cigarety...

Tasky.JPG 

 

Na letisko autobusom
V posledný deň som sa musela odpratať na letisko. Hotely ponúkali ich taxíky, veľmi predražené. Ja som sa na letisko dostala sama autobusmi za desatinu ceny, len som musela niekoľkokrát presadať. Na Connaught Place ich chodilo najviac. Každý koho som sa pýtala mi poradil iný autobus. Všetky boli do istej miery správne. Potom som prestúpila ešte raz niekde pod mostom a nakoniec ma s robotníkmi vyložili na nejakom stavenisku. Obzerám sa. Hm. Jeden chalan sa ma ujal. On išiel do práce na letisku skenovať batožinu. Prišli sme zadným vchodom.

autobusy.JPG

V lietadle som sedela vedľa Dilíčanky, ktorá išla na svoju promóciu do Londýna kde študovala návrhárstvo.
-Ako sa ti páčilo v Indii?
-Fajn, len nechápem prečo bojujete proti plastovým vrecúškam. V Dilí sú nápisy typu: „Udržujte čistou - povedzte nie igelitkám“ Chcela som ísť do Zoo, ale nepustili ma tam. Najprv som si mala odložiť do úschovne moju igelitku v ktorej som 2 mesiace nosila fotoaparát, že vraj to je odpad a zvieratá by ho mohli zjesť, ale ja som nemala v úmysle ju hádzať zvieratám.

ulicaDili.JPG

Z princípu som do zoo nešla a opäť som hľadala autobus domov. Plasty sa predsa nerovnajú odpad. Mali by tam radšej rozmiestniť odpadkové koše, aby sa odpady kumulovali na správnych miestach, nie?
-Tá zoo i tak nestojí za to. Ty si chodila autobusmi?
-Áno, prečo nie? Boli trošku chaotické, ale chodili celkom často.
-Ja som z Dilí a ešte nikdy som tam nešla autobusom.
-Prečo?
-Sú špinavé a nepohodlné.
-A ako teda cestuješ po meste?
-Rikšou alebo autom!
-No jasné, prečo mi to nenapadlo skôr!

bus.JPG

 

Ženy
V Indii som bola v údive každý deň krásou, pôvabnosťou a sebavedomosťou žien. Brucho a chrbát mali často odhalené. Nosili pestrofarebné sárii. Sárii kupovali v obchodoch s látkami. Pre bohatých vyzeral takto:

SariObchod.JPG

Chodili po uliciach, nakupovali, rozprávali, usmievali sa, stretávali sa s kamarátkami, cestovali autobusmi, vlakmi i na dlhé vzdialenosti a aj s deťmi, boli veselé a smiali sa.

kupujica.JPG

Áno je to možno zidealizované, ale obrovský protipól voči arabským krajinám. Moslimky sa zahaľujú, chodia oblečené ako na pohreb a zriedka sa usmejú. Tu však ženy aspoň vyzerali šťastne.

stastneBaby.JPG

India je skvelá destinácia pre cestujúce dievčatá, je absolútne bezpečná, no nie veľmi čistá. Do Indie sa nedá ísť len tak že zbalím batoh a hor sa tam...

Zeny2.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?